Neviem, či je iná kniha, pri ktorej som sa ráno budila so slastnou myšlienkou: Ešte nie je dočítaná. 

Keď mi nového Smolena požičiavala lekárka našich detí, predpovedala dve veci: že ma bude ťahať, lebo má štýl facebookových statusov, a že záver ma preplieska.

Autor bestselleru Buď, kde si (2019) píše teraz o svojej púti na začiatku bohosloveckých štúdií. S biskupským glejtom a bez jedla i peňazí šiel 40 dní peši z fary na faru – z Litoměříc do rodiska sv. Terézie z Lisieux vo Francúzsku. Okolo 50 kilometrov denne.

Hneď v prvých riadkoch však uvádza na pravú mieru, že toto nebude ďalšia kniha o Božej prozreteľnosti, vďaka ktorej nespal ani raz pod širákom ani neumrel od hladu. Je to kniha pozorovaní a úvah o stave západnej cirkvi. Autor ho vystihol podtitulom knihy: Po stopách skroteného Boha.

To, čo poznáme teoreticky, tu dostávame reportérsky naliehavo z prvej ruky: v Nemecku veľkorysé fary a pastoračné centrá s indickými, nigérijskými, prinajlepšom poľskými správcami; vo Francúzsku schátrané kostoly i fary so zadebnenými dverami a priemerne 80-ročnými kňazmi. O jednom, ktorý mal spravovať iks farností na území s rozlohou diecézy, autor konštatuje, že by nestlačil spojku v aute, ani keby sa do nej oprel oboma nohami a celou váhou... Všade, samozrejme, prázdno.

Aby bola cirkev čo najbližšie ľuďom, venuje sa charite, organizuje spoločenské aktivity a upúšťa nielen od liturgických rubrík, ale aj od dogiem. Český pútnik si po prvých prekvapivých skúsenostiach za hranicou dal za úlohu improvizovanú anketu: každého hostiteľa konfrontuje otázkou, či spovedá. Štatistiku prevalcovalo nie. 

To je deprimujúca línia knihy. Druhú tvorí zvláštny ľúbostný príbeh. Budúci kňaz otvorene načiera do svojho niekdajšieho vzťahu s krásnou a (príliš) inteligentnou Anežkou, polovičnou Libanonkou, spolužiačkou z filozofických štúdií ešte pred vstupom do seminára. Ona ho ako nedokončeného kresťanského konvertitu uviedla na pevnú pôdu katolíckej dogmy, naučila ho tráviť čas pred svätostánkom a vložila mu do hlavy zopár chrobákov na tému charizmy a milosti, klaňania a služby, všetkého prchavého a lásky, ktorá nezanikne.

Napokon „svätá panna a učiteľka podkrušnohorská“ sama náhle a záhadne stratila vieru aj kontakt s ľuďmi, upadla do čudáctva a autor o nej niekoľko rokov nemal správy.

Vtip je v tom, že Anežka momentálne žije v Paríži a teraz, po rokoch, zareagovala na esemesku a chce sa stretnúť: „o 14:00 v jedinom klenote Paríža“. Na žiadnu z ďalších esemesiek už neodpovedala. Detektívka v praxi.

Kým sa autor definitívne spoľahne na Prozreteľnosť, zažije zopár „náhod“, aké môže vymyslieť len život. Zdanlivo fádny príbeh jednej pešej púte graduje, a to nás ešte nepreplieskal záver.

Záverečné poldňové parížske stretnutie medzi ním a ňou, teraz už nie v spomienkach, ale naživo, umožňuje zažiť katarziu, ktorá robí zo všedného nefiktívneho zážitku pútnika konkurenciu veľdielam svetovej beletrie.

Na jej úroveň dosahujú aj témy a hĺbka toho, o čom čitateľ chtiac-nechtiac uvažuje a ešte dlho uvažovať bude. Na prvom mieste sú, samozrejme, všemožné apokalyptické prečo a čo potom. Avšak ešte dôležitejšie je azda: čo teraz. Ak kniha Buď, kde si inšpirovala nepremrhávať život v zážitkoch, ale žiť jednoducho tu a teraz, táto kniha veľmi silno inšpiruje nepremrhávať svoje človečenstvo v upätosti na ľudské, ale prichádzať pred tvár toho, na ktorého obraz sme stvorení. Prísť, mlčať, klaňať sa, nechať sa milovať. Ak prvá kniha mnohých ustálila a usadila, táto ich pošle adorovať.

Štěpán Smolen, sv. Terézia z Lisieux a Anežka v polemikách aj v súzvuku nastoľujú mnoho otázok: ponúkne živú vodu bohopocty Západu východná kresťanská tradícia? Ponúkne mu ju latinská tradícia trochu pošramotená podivínstvom niektorých súčasných „tridenťákov“?

Prečo sú Nemci takí láskaví a štedrí, ak už nemajú vieru? Prečo pútnika lepšie privíta a pohostí pokleslý než pravoverný kňaz? Okrajovo, ale s nástojčivosťou osobnej skúsenosti sa do povedomia čitateľa zaryje aj situácia kresťanov na moslimskom Blízkom výhode a zneužívanie detí. Konkrétnym kňazom, ale najmä celou suitou jeho predstavených, ktorí ho „len preložia“. Starať sa o skautov.

Milovníkom Smolena už netreba pripomínať, že to všetko dostanú zabalené v štýle s veľkým Š, ktorý ich bude vláčiť od úžasu k neovládateľnému úchechtu nad majstrovským kúskom situačnej komiky a naspäť k estetickému aj duchovnému zážitku. Autor, ktorý si cestou dobre podebatil nemecky, francúzsky, rumunsky a skoro aj portugalsky (hoci v duchaplných mikroscénach si poťažká, že po čínsky a arabsky nevie), nenechá hladovať intelekt ani ducha.

A záver? Áno, švihne viacerými pointami naraz. Aby sa človek aj nasledujúce ráno zobudil s myšlienkou: Veni, vidi. Vincam?

Smolen nás svojím dielom prevedie naprieč Európou, cez severné Čechy, Nemecko, Luxembursko, Belgicko a svoju púť zakončí na severe Francúzska. Ak niekto z vás niekedy dlhšie putoval, vie sa ešte intenzívnejšie vložiť do momentov beznádeje, absurdity, Božej milosti v konkrétnych situáciách a odovzdanosti. Navyše jeho humor si cestuje s ním, podliehajúc európskej slobode prepravy, tipla by som to na prepravu vtipného materiálu, len neviem, ako tie tony nabalil do jedného ruksaku. Myslím, že počas celej cesty hľadá odpoveď na otázku, či má vôbec do tejto potápajúcej sa lode nastúpiť. A nakoniec nastúpi, radikálne, stane sa kňazom.

Podobne ako pri ďalších knihách pátra Smolena, ani pri tejto neoľutujete čas, ktorý s ňou strávite. Kniha ponúka veľmi netradičnú správu o stave cirkvi na západe, ktorú si autor doslova „obšlapal”. Okrem tejto sondy je však kniha zároveň pozoruhodným hľadaním vlastnej životnej cesty autora, ktorá ústi do zásadných rozhodnutí a rieši aj mimoriadne vážne témy. Kniha, pri ktorej sa zasmejete, no na konci vás nechá posadených v kresle a ostane vám v hlave aj dlho „po záverečných titulkoch”.