14,32 €
-20 %Pred 75 rokmi sa začala odohrávať dráma, ktorá napokon trvala takmer 35 rokov. Dostala názov akcia R.
Odsun rehoľníčok z ich kláštorov, ktorý znamenal snahu o celkovú likvidácia ženských katolíckych reholí na území bývalého Československa, sa začal 29. augusta 1950.
Udalosti týchto dní aj nasledujúcich takmer 35 rokov zachytáva nová kniha z vydavateľstva denníka Postoj Mystičky dvadsiateho storočia. Historické fakty dostávajú tvár a chuť (a veľakrát aj pachuť) prostredníctvom autentických spomienok prenasledovaných rehoľných sestier. V rokoch 2008 – 2009 sa dokumentaristka a takisto rehoľníčka sr. Iva Kúšiková, SSpS, stretla s 88 rehoľnými sestrami a na kameru zaznamenala ich výpovede. František Mikloško, ktorý sa už knižne venoval Vladimírovi Juklovi, zasa prečítal a spracoval všetko, čo kedy o sestrách bolo napísané alebo čo si ony samy zaznamenali.
Výsledkom je ich spoločná kniha plná silných príbehov na pozadí nie takých dávnych dejín s viacerými odkazmi do súčasnosti.
Odkaz prvý: Nezabúdajme na ženy v Cirkvi
„Nie je náhoda, že najviac mystičiek je medzi ženami,“ hovorí o knihe František Mikloško. „Ich vnútorný svet je neskutočne hlboký.“ Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa detailnejšie pozrel práve na prenasledované ženy v Cirkvi, hoci ten najhlavnejší bol, že prenasledovaným sestrám sa venuje oveľa menej pozornosti ako mužom.
V knihe čítam o ženách, ktoré rovnako ako ja (a mnohé a mnohí z nás) urobili vo svojom živote rozhodnutie pre konkrétny spôsob života. Pravdepodobne im nenapadlo, že toto ich rozhodnutie bude mnohokrát preverené a cielene oslabované zo strany režimu. Ich schopnosť prežiť je ohromujúca: rešpektovali, keď ich komunisti vysťahovali, no rešpektovali aj seba a sľub, ktorým sa zaviazali k rehoľnému životu – nepracovali v prikázané sviatky, nosili naďalej habit, spoločne sa modlili.
„Spolu žili vo väzniciach, spolu sa modlili. Spolu si robili kvázi sväté omše, lebo každá si z liturgie niečo pamätala. Česká profesorka ich učila jazyky. Nemali dôvod plakať a zúfať si. Ony proste žili z toho, čo mali,“ opisuje každodenný život sestier spoluautorka knihy sestra Iva Kúšiková.
Odkaz druhý: Ich sila bola v tom, že zostali spolu
Sestry boli v priebehu pár dní vysťahované a sústredené na novom mieste, často v nedôstojných podmienkach, mnohé skončili vo väzení. Technicky sa odsunom sestier z kláštorov po celom Slovensku problém vyriešil – komunisti ich vyviezli preč, no sústredili ich opäť len spoločne.
Na jednom mieste sa tak ocitli aj sestry rôznych reholí, čo občas medzi nimi spôsobovalo napätie. František Mikloško to opisuje takto: „Sestry počas prikázaných sviatkov odmietali pracovať, ale nie všetky. Raz sa stalo, že dominikánky odmietli ísť pracovať, ale sestry františkánky pracovať šli. Neskôr sa však františkánky veľmi hanbili za toto svoje rozhodnutie a už nikdy nešli počas zasväteného sviatku pracovať. Sestry sa nebáli priznať si svoje strachy a zlyhania.“
Sústredenie sestier na jedno miesto im však dodalo nečakanú silu. „U nás komunisti spravili chybu v tom, že sestry z rôznych reholí spojili. Tým spojením vznikla obrovská sila. Veď ony sa vedeli postaviť všetky za to, že nešli voliť. V prikázaný sviatok nešli pracovať. Odpracovali si to neskôr alebo im preto skrátili dovolenky. Spomínam si na fotku, na ktorej sestra mariánka s veľkou mašľou pod krkom pracuje za obrovským strojom v továrni. To nebolo preto, že jej to bolo v tom oblečení pohodlné, ale bolo to jej svedectvo,“ vysvetľuje sestra Iva Kúšiková. „Napríklad maďarské sestry, ktoré v päťdesiatych rokoch komunisti jednoducho poslali domov, sa po roku 1989 nedokázali dať znovu dokopy. To už bol pre ne dlhý čas. A naše sestry? Hoci bola formácia počas päťdesiatych rokov zakázaná, každá rehoľa mala aj tak dorast mladých, s ktorými sa stretávali. Ak sa na to prišlo, sestry formátorky šli bez debaty do väzenia.“
Odkaz tretí: Kam ich poslali, tam zostali čestné a verné pravde
Knižka opisuje ešte jeden fenomén, ktorý by inak zostal nepovšimnutý. Po určitom čase začali komunisti posielať sestry nielen do tovární, ale aj nemocníc, starobincov alebo domovov pre postihnuté deti. Komunisti to komentovali slovami: „Tam už nič nemôžu pokaziť.“ Čo sa však nestalo? Z rehoľníčok boli zrazu najspoľahlivejšie a najpracovitejšie zamestnankyne, čo oceňovali aj riaditelia týchto ustanovizní a paradoxne aj štát.
„Za dvadsaťštyri rokov, čo sme boli v Čížkoviciach (v ústave pre mentálne postihnuté deti), vedúci vôbec nevedeli, čo je nejaká absencia, lebo keď bolo treba, sestra zastupovala neprítomnú sestru a vždy bolo všetko v poriadku,“ spomína v knihe sestra Aquinata Nagyová, kanoniska. „Raz sme dostali ako ocenenie zástavu, že sme najlepší ústav v Československu. Ale my sme tú zástavu schovali do komory, kde sme mali rôzne pomôcky na vyučovanie, a keď prišiel riaditeľ, tak hovoril: ,Veď vy ste dosali odmenu, vy máte niekde tú zástavu, to musí ísť von, to musí každý vidieť.‘ A my sme mu povedali: ,My to robíme pre Pána Boha, my vychovávame tieto deti z lásky k Pánu Bohu. Nie pre vyznamenanie a zástavy.‘“
Odkaz pre ženy: To, čím žijeme, sa premieta do tváre
Pozerajúc sa na fotografie starých žien na sklonku života (sú podstatnou súčasťou knihy), žasnem ešte viac. Ich životom skúšané tváre sú – jednoducho krásne. Zachovali si radosť a iskru v oku, ich tvár odráža pokojné vnútro. Ich reč nie je zatrpknutá, naopak, veľakrát je tam humor. Konfrontujem samu seba, občasne žensky nespokojnú so svojím výzorom, a hovorím si: Sestričky, aký neverbálny odkaz ste nám svojou odfotenou tvárou nechali.
Môj dojem potvrdzuje aj sestra Iva Kúšiková. Pred natáčaním očakávala, že sestry budú spomínať práve na tie ťažké veci, na prenasledovanie, presúvanie z miesta na miesto a na neľudské podmienky. Napríklad sestry dominikánky pracovali v továrni na spracovanie ľanu, ktorá musela byť otvorená, bol tam prievan z každej strany. Sestry pracovali v zime, mraze, v prievane. Kto môže povedať, že má na toto pekné spomienky?
„Sestry, aj keď už konečne mohli, nepovedali, že zanevreli, že zatrpkli alebo nedokážu odpustiť. Nikdy. Ony si vždy našli spôsob, ako to prežiť, a to pre mňa bolo fascinujúce,“ hovorí o nečakanom postoji rehoľníčok Iva Kúšiková. „Ich spomienky vyvolávali skôr úsmev. Niekedy som ich musela povzbudzovať, aby povedali aj to ťažšie. Sestry to napokon otočili na zmysluplnú obetu, o ktorej nechceli nikdy rozprávať. Povzbudil ich až Ján Pavol II., ktorý vyzval rehoľníkov východnej Európy, aby mali odvahu podeliť sa s týmito skúsenosťami.“
Táto knižka je teda aj svedectvom o šanci a nádeji. Sestry verili, že svojím utrpením vykupujú svet. Podľa Františka Mikloška sestry prežívali celé tie roky v hlbokom vzťahu ku Kristovi: „Keď prišli do väzenia, ako prvé, čo urobili, kľakli si na kolená a začali sa modliť. To boli situácie, ktoré hovorili o úplnom oddaní sa Bohu. To utrpenie, to, ako v detských domovoch a domovoch pre mentálne zaostalé deti pracovali a zároveň vychádzali len z modlitby – ja som hlbšie prežívanie vnútorného života s Kristom nezažil. A to je mystika. Prežívanie celého života s Kristom.“