Keď v novembri 2009 poľský veľvyslanec na Slovensku Andrzej Krawczyk v  mene svojho prezidenta odovzdal Vladimírovi Juklovi Kríž poľskej kavalérie za zásluhy, v našich kresťanských kruhoch zavládlo nadšenie, ale aj isté zahanbenie.

Tak trochu som sa hanbil aj ja sám: Poľsko udelilo najvyššie štátne vyznamenanie mužovi podzemnej cirkvi, o ktorom som mal len kusé informácie, a ako novinári sme ten fascinujúci príbeh prehliadali dve desaťročia. Vladimír Jukl za sebou nenechal žiadne spisy, o jeho mimoriadnom diele vedeli tisíce ľudí, ktorým pred rokom 1989 menil životy, ale spoločenské povedomie o  ňom aj o  Silvestrovi Krčmérym bolo minimálne. V istom zmysle aj to svedčilo o ich veľkosti, lepšie povedané o svätosti.

Celý život obaja mysleli oveľa viac na druhých než na seba, na svoju milovanú cirkev, na mladých, ktorých viedli, na Rusko, ktoré chceli obracať. Preto boli ochotní v hrozných podmienkach komunistického žalára pretrpieť aj mučenie.

Keď vyšli z väzenia ako 40-roční muži, na nič sa nesťažovali, pustili sa do budovania podzemnej cirkvi, celkom diskrétne, aby sa o nich nevedelo. Keby nebolo ich dvoch aj spolu s neskorším kardinálom Korcom, je možné, že náboženské hnutie, ktoré bolo najväčším aj najmasovejším zdrojom odporu proti komunistom, by vôbec nevzniklo, tak ako prakticky neexistovalo v Maďarsku. Keď prišlo jedno z vyvrcholení ich diela, Sviečková manifestácia, ani s ňou sa ich meno nespájalo.

A po roku 1989, keď mali stáť na pódiách a vo svetlách reflektorov ako víťazi, skromne sa stiahli do úzadia. Kňaz Jukl, ktorého iní nazvali generálom tajnej cirkvi, slúžil ako sekretár KBS, čo bola jeho najväčšia ponovembrová funkcia.

Prišlo k bolestivému rozchodu s kardinálom Korcom, starnúci muži Jukl a Krčméry už žili mimo verejného záujmu, aj ich skromnosť, nenápadnosť a diskrétnosť spôsobili, že sa na nich v rokoch slobody takmer zabudlo.

Ale bola to aj naša chyba, že až Poliaci nám pripomenuli, kto žije medzi nami a aké dedičstvo nám zanechal. Poľské vyznamenanie hovorilo o všetkom podstatnom: že Jukl vybudoval jedinečné hnutie, ktoré nebolo uzavreté do seba, ale komunikovalo so svetom. Len niekoľko mesiacov po tom, čo Jukl odišiel z väzenia, prijal ho poľský prímas Stefan Wyszynski. Nadviazanie tejto spolupráce prinieslo bohaté plody, dohodli sa kanály, ktorými sa prepravovala literatúra z Poľska na Slovensko, v Poľsku boli vysvätení viacerí slovenskí kňazi.

Jukl a Krčméry nebudovali sektu, mladých ľudí navôkol povzbudzovali k tomu, aby sa vzdelávali, pozerali sa okolo seba otvorenými očami a vnímali znamenia čias.

Ich dielo žije aj 30 rokov po Novembri a 10 rokov po ich smrti. Aj my v  Postoji sa od nášho vzniku nielen hlásime k tradícii tajnej cirkvi, ale každodenne v našej práci cítime, akú silu čerpáme z tohto prostredia, ktoré vytvorili. Mnohí naši podporovatelia boli priamymi účastníkmi takzvaných stretiek, respektíve sú ich deťmi či už pomaly vnukmi.

Ale ide ešte o viac. Aj vďaka Juklovi a Krčmérymu tu zapustil korene konzervatívny prúd, ktorý je prirodzene antikomunistický, kritický k  liberalizmu a  súčasne odmietajúci nacionalizmus a autoritárstvo.

„Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu!“ je medzičasom slávna veta z Krčméryho prejavu pred komunistickým súdom. Lenže tá veta má preto takú cenu, že sa vinula celým ich životom, nielen počas hrdinského pôsobenia v čase komunizmu. Obaja odolali všetkým pokušeniam moci, akým u nás podľahli i mnohí ľudia cirkvi. Zapojili sa do SNP, čím sa postavili proti Tisovmu štátu a jeho kolaborácii s nacizmom.

Pre ľudákov tej doby boli ľudia ako oni zradcami, ale práve takíto zachraňovali česť svojej vlasti aj cirkvi. Po Novembri okamžite rozpoznali, kto je Vladimír Mečiar, s obavou vnímali hrozbu novodobého nacionalizmu, ktorý ako karikatúra vlastenectva kladie národ nad všetky ostatné hodnoty.

To všetko je dôvod, pre ktorý sme cítili, že potrebujeme splatiť ten spoločenský dlh voči ich dielu aj za nás.

V roku 2021 sme vydali preklad knihy Roda Drehera Neži v lži, ktorý pred americkým publikom odhalil ako inšpiráciu pre dnešok a  budúcnosť príbeh slovenskej podzemnej cirkvi s Kolakovičom, Krčmérym, Juklom či Mikloškom.

Keďže Krčméry zanechal svoje spomienky z väzenia, jeho silné slová pred súdom sú už súčasťou národného kánonu a Ľubomír Feldek mu venoval divadelné predstavenie, cítili sme, že náš dlh voči Vladimírovi Juklovi je väčší.

Minulý rok sme sa rozprávali o  potrebe autorskej knihy z nášho prostredia, ktorá by tento dlh splatila. A keďže v tomto roku uplynula presne jedna dekáda od smrti Vladimíra Jukla, najmä riaditeľ nášho vydavateľstva Lukáš Melicher nás presviedčal, že to už netreba odkladať.

O napísanie knihy sme tak trochu trúfalo požiadali azda najpovolanejšieho. František Mikloško veľmi rád súhlasil a vzápätí sa pustil do zbierania materiálu, rozhovorov s pamätníkmi či spracovávania zachovaných zvukových nahrávok s Vladimírom Juklom. Niekoľko mesiacov pracoval intenzívne od rána do večera, vďaka čomu nám rukopis odovzdal skôr, než sme pôvodne predpokladali.

Príbeh Vladimíra Jukla tak vyrozpráva autor, ktorý stál pred Novembrom v tesnej blízkosti ako pozorovateľ aj spoludejateľ. Autor tejto knihy má ešte jednu cennú výsadu, pre ktorú ju mohol písať vo vnútornej slobode ako súčasť veľkého príbehu. Mikloško obstál nielen v časoch komunizmu, ale aj po ňom, keď sa naplno angažoval v ponovembrovej politike a v zložitých zápasoch ani raz neuhol a nezišiel z cesty, keď mnohí iní skĺzli.

Vydanie knihy o Vladimírovi Juklovi od Františka Mikloška je preto pre nás dvojnásobnou poctou.

Martin Hanus