Počas troch rokov štúdia na Patristickom inštitúte Augustinianum v Ríme som mal možnosť navštevovať prednášky výnimočných profesorov, ktorí vedeli veľmi pútavo a fundovane sprístupňovať dnešnému človeku svet raného kresťanstva, historické obdobie cirkevných otcov. Spomeniem aspoň Prospera Grecha, Angela Di Berardina, Basila Studera a zvlášť Manlia Simonettiho, ktorému v roku 2011 Vatikánska nadácia Josepha Ratzingera – Benedikta XVI. udelila za vedecký prínos v oblasti patristiky Ratzingerovu cenu, nazývanú aj Nobelova cena za teológiu. A bol to práve profesor Simonetti, kto opakovane upriamoval pozornosť študentov na výsledky vedeckého výskumu milánskeho profesora patristiky Raniera Cantalamessu. Pritom netajil poľutovanie nad tým, že taký nadaný bádateľ ako Cantalamessa predčasne ukončil vedeckú kariéru, aby sa venoval evanjelizačnej činnosti. Osobne si myslím, že vedecký svet historického bádania tým síce niečo stratil, no široké masy kresťanov získali v Cantalamessovi charizmatického kazateľa, ktorý dokáže priblížiť dnešnému človeku životnú jednotu medzi vyznávanou vierou (ortodoxiou) a žitou vierou (ortopraxiou) pri cirkevných otcoch. Výrečným svedectvom o tom je aj zbierka meditácií Na pleciach obrov.