Po tom, čo Rusko napadlo Ukrajinu, sa na Západe našli početné hlasy, podľa ktorých vojnu vyprovokovalo NATO a Rusko sa správa len ako veľmoc, ktorá si chráni svoju sféru záujmov. Pritom každý, kto sledoval vývoj ruskej politiky a myslenia jej elít, vedel, že primárne korene ruského „drangu“ na západ vyvierajú zvnútra ruskej spoločnosti a politiky: v posledných 15 rokoch sa postupne v Rusku rozvinul paranoidný nacionalizmus a imperializmus. Teórie kedysi obskúrnych postáv ako Alexandr Dugin sa stali súčasťou hlavného prúdu, až sa novou filozofiou štátu a jeho vladára stalo niečo, čo sa veľmi podobá na Mussoliniho fašizmus.

Novodobé hrozby pre Západ a jeho hodnoty však neprichádzajú len od nepriateľských a agresívnych mocností, akou je dnes Putinovo Rusko, ale aj zvnútra samotného Západu. A to sprava aj zľava.

Donald Trump nedokáže uznať žiadne výsledky volieb, z ktorých nevzíde on ako víťaz, naposledy preto nútil svojho viceprezidenta, aby označil prehrané voľby za sfalšované, a celé štyri roky rozožiera americkú demokraciu mýtom, že ho pripravili o úrad a on sa teraz ide pomstiť.

Keď nemecký liberálny týždenník Der Spiegel vyslal svojho redaktora Reného Pfistera začiatkom januára 2019 do Washingtonu, bolo jasné, že jednou z hlavných úloh novinára bude pokrývať Trumpove excesy a rozpoloženie konzervatívnej Ameriky, ktorú z veľkej časti ovládol tento dobrodruh so silnou a nebezpečnou narcistickou poruchou.

Lenže Pfisterovou základnou novinárskou výbavou nie sú predsudky, aké sú dnes typické pre jednotlivé mediálne bubliny, ale intelektuálna zvedavosť a nebojácnosť, s ktorou pomenúva aj chyby vlastného prostredia. 

Pfister čoraz viac vnímal, že zradikalizovanie republikánov pod vlajkou Trumpa je sčasti aj reakciou na hrozivý vývoj vnútri amerického liberalizmu. Prejavuje sa to vo všetkých oblastiach verejného života, v médiách, kultúre, vo vede a v školstve, ktoré obsadilo progresívne doktrinárstvo. 

Nemecký novinár to najskôr spozoroval na novej americkej škole svojho syna, ktorého tam učili, že Krištof Kolumbus nebol žiaden objaviteľ Ameriky, ale otrokár, ktorý ľudstvu spôsobil utrpenie a smrť. Od syna tiež počúval, ako si už 13-ročné deti medzi sebou hovoria, že si musia dávať pozor, čo povedia v škole, aby sa nedostali do problémov.

Niečo podobné, prepisovanie histórie a šliapanie po základných civilizačných hodnotách ako sloboda prejavu a myslenia, vnímal Pfister všade okolo seba aj medzi tamojšími novinármi. O povesť alebo o prácu sa báli aj liberálne zmýšľajúci novinári len preto, že povedali slovo alebo myšlienku, ktorá bola v rozpore s progresívnou vieroukou.

Pfister si to nenechával pre seba, so znalosťou veci aj vášňou písal o tom do Spieglu texty, čím hneval i mnohých vo vlastnej bubline. Neostalo len pri tom, tieto javy sa mu zdali natoľko rozšírené a toxické pre demokraciu, že o nich pred dvomi rokmi napísal knihu, ktorú práve vydávame v slovenskom preklade pod názvom Pozor na každé slovo. Ako progresívna ideológia ohrozuje našu slobodu prejavu.

V trinástich kapitolách na 216 stranách opisuje, ako Američania prichádzajú o slobodu myslenia, keď aj ľudia, ktorí patrili do politického stredu, čelia úplnej diskreditácii alebo lynču na sociálnych sieťach za celkom normálne názory. 

Pfister to dokladá na príbehoch jednotlivcov, napríklad známeho liberálneho novinára Iana Burumu či profesora geofyziky Doriana Abbota, alebo píše, ako sa novému doktrinárstvu prispôsobujú firmy ako Amazon či Apple. Venuje sa tiež stavu amerických liberálnych médií, v ktorých končia novinári aj novinárky aj po tom, čo sa za svoj prehrešok voči doktríne ospravedlnia a sľúbia, že sa to už nezopakuje. V redakciách však dominuje mladá generácia angažovaných novinárov, vyformovaných štvavou kultúrou sociálnych sietí, ktorá vyriekne definitívny rozsudok nad každým, kto nie je správne genderovo uvedomelý.

Ako píše v knihe Pfister, najznámejší denník The New York Times tak už neriadi šéfredaktor, ale nálady na sociálnych sieťach a čoraz väčší aktivizmus v žurnalistike, ktorá priťahuje istý typ mladých ľudí s mesianistickým zápalom. A hoci sú v menšine, s veľkým hlukom ovplyvňujú kultúru celej krajiny.

Samozrejme, to všetko je rastúcim problémom aj v Európe, kde však pomery ešte stále nie sú natoľko vyhrotené ako v USA. Pfister však knihu napísal pre nemecké – a dalo by sa dodať, aj pre európske – publikum, pretože ako upozorňuje, všetky kultúrne a intelektuálne trendy skôr či neskôr dorazia s veľkou silou aj na kontinent. Kým ľavica hľadá po páde komunizmu nový vzorec na výklad sveta, progresivizmus je podľa Pfistera lákavý v tom, ako v ponáške na marxizmus pod rúškom náboženských odkazov zavádza manichejské rozdelenie sveta, v ktorom muži utláčajú všetkých ostatných, ženy, černochov, homosexuálov či transrodové osoby.

Povedané inak, keby nebolo Butlerovej, najsilnejšia slovenská opozičná strana by vo svojom programe sotva mohla písať o „tehotných osobách“ a požadovať rodové sebaurčenie ako naplnenie pravej slobody.

Butlerová sa preslávila v roku 1990 knihou Gender Trouble, v ktorej delenie na mužov a ženy označila za vec konvencie, dnes sa označuje za nebinárnu osobu a používa typické rodové zámená. Jej najnovšia kniha s názvom Kto sa bojí genderu, kde za sily patriarchátu a fašizmu vyhlasuje popri Vatikáne, Trumpových republikánoch aj feministky ako J. K. Rowlingovú, by za normálnych okolností bola aj v Nemecku intelektuálnym hitom.  

Ale čosi sa mení. Butlerová totiž začiatkom marca na prednáške v Paríži vyhlásila, že útok Hamasu zo 7. októbra nebol terorizmus, ale ozbrojené povstanie, a dokonca napriek všetkým dôkazom spochybnila, či počas útoku utrpeli vo väčšom meradle ujmu aj ženy. Tým sa diskreditovala aj v očiach početných nemeckých fanúšikov. Jej nemecké vydavateľstvo tak radšej preklad odložilo a kritici Butlerovej, ktorí vždy tvrdili, že jej diela sú v rozpore so zdravým rozumom, majú zrazu oveľa lepšiu pozíciu. Niečo podobné platí napokon aj o Grete Thunbergovej, ktorá bola ešte nedávno takmer nespochybniteľnou ikonou zeleného hnutia, ale dnes už nie je veľkou provokáciou povedať, že jej názory sú extrémne.

Kniha Reného Pfistera je určená všetkým, ktorí chcú pochopiť hlbšie pozadie kultúrnej zmeny, akú v USA a Európe stelesňuje síce menšinové, ale veľmi hlučné a vplyvné progresívne hnutie. Obzvlášť je určená slovenskému liberálnemu prostrediu, ktoré si dosiaľ nechce nahlas priznať, že popri hrozbách rôzneho druhu sa jedna z nich skrýva aj priamo v jeho vnútri.

Samozrejme, o nebezpečenstve progresivizmu píšu v posledných rokoch aj americkí liberálni myslitelia. Podľa Francisa Fukuyamu „progresívci ohrozujú naše najcennejšie hodnoty“, o téme, ako sebe aj spoločnosti škodí liberalizmus, ktorý je posadnutý rôznymi menšinovými identitami a ich právami, sa vo svojich zaujímavých esejach a knihách venuje aj politológ a historik Mark Lilla.

Kniha nemeckého novinára nemenuje len súčasné príbehy, ale ide oveľa hlbšie, skúma podstatu a historické korene progresívnej ideológie, a to cez diela Herberta Marcusa, Michela Foucoulta, Richarda Delgada a Jean Stefancicovej, Ibrama X. Kendiho alebo Judith Butlerovej.

To všetko a viac si môžete prečítať v novej knihe, ktorú v preklade nášho kolegu Lukáša Krivošíka prináša vydavateľstvo Postoja.

René Pfister sa týmto témam venuje v týždenníku Spiegel aj naďalej, koncom mája zverejnil rozsiahly text o kultovej filozofke Judith Butlerovej.

Ako píše Pfister, bez Butlerovej nemožno pochopiť doterajšie 21. storočie, pretože bez diela tejto 68-ročnej filozofky a akademičky si ťažko predstaviť, že by sa po celom svete rozšírili katedry genderových štúdií, že by v Eurovízii zvíťazil švajčiarsky spevák Nemo, práve vďaka jej intelektuálnej práci je dnes normálne, že mladé študentky na amerických univerzitách považujú delenie ľudí na mužov a ženy za akt násilia.