Keď som včera dočítal knihu Dekadentná spoločnosť, ktorú napísal Ross Douthat, americký spisovateľ, konzervatívny stĺpčekár liberálneho denníka New York Times a zároveň katolícky konvertita, predchli ma rýchlo po sebe dva protichodné pocity: jednak nadšené vzrušenie, lebo toto je suverénne najdôležitejší preklad zahraničnej knihy o politike z angličtiny do slovenského jazyka v tomto roku. A jednak akýsi smútok z márnosti, lebo sa obávam, že tento vydavateľský počin nevyvolá u nás takú diskusiu, akú by si zaslúžil.

Dôvodom po prvé je, že slovenské vydavateľstvá, ktoré publikujú knihy a súčasne prevádzkujú médiá, sa obmedzujú hlavne na propagáciu vlastnej produkcie (Dekadentnú spoločnosť vydal pred pár dňami Postoj). Polemika s knihou, ktorú vydalo vydavateľstvo stojace za iným médiom, sa následne pokladá za odvádzanie pozornosti od vlastných titulov. Druhým dôvodom je, že mnohí liberáli si zrejme prečítajú iba názov a následne knihu odložia, domnievajúc sa, že pôjde len o ďalšiu variáciu konzervatívneho lamentovania na tému „úpadku“ západnej civilizácie.

Autor, ktorý prekvapuje

V skutočnosti by Douthatova kniha mohla byť, naopak, užitočným spoločným východiskom pre kultivovanú debatu ľavičiarov a pravičiarov, liberálov i konzervatívcov o tom, v akom svete vlastne žijeme. Konzervatívny komentátor ľavicovoliberálnych amerických novín sa totiž snaží udržiavať si odstup od jednostranných politických vysvetlení našich dobových problémov. Tam, kde pravica hmatá chobot a ľavica chvost, sa Douthat snaží nachádzať slona v miestnosti. Vysvetlenia starej ani novej ľavice či konzervatívnej alebo libertariánskej pravice nikdy neprijíma úplne bez pripomienok. A vďaka tomu prichádza s originálnymi postrehmi a dôvtipnými predpoveďami.

Ross Douthat na rozdiel od iných autorov nebije na poplach pre nejakú bezprostrednú hrozbu pre náš pokojný život, za ktorú môže politická protistrana. Namiesto toho opisuje súčasný svet ako unavené hovenie si, trtošenie a pregrciavanie sa (aby sme použili slová klasika) v akomsi dekadentnom medziobdobí, ktorého koniec je v nedohľadne.

Rýchle technologické zmeny vo vonkajšom svete i citeľný rast životnej úrovne vo vyspelých západných krajinách dosiahli vrchol okolo roku 1969, keď sa Neil Armstrong a Buzz Aldrin prechádzali po povrchu Mesiaca. Dobová sci-fi literatúra i kinematografia vtedy ponúkala odvážne vízie blízkej budúcnosti, podľa ktorých sa vesmír mal stať novou hranicou, už-už čakajúcou na ľudskú kolonizáciu.

Z týchto predstáv sa však naplnilo máločo. Technologický pokrok sa v nasledujúcich desaťročiach nezastavil, no prejavil sa hlavne v informačnej revolúcii a vzostupe internetu, ktoré namiesto vonkajšej expanzie obrátili pozornosť ľudstva dovnútra a prispeli k uzavretiu sa miliónov jednotlivcov do seba a svojho virtuálneho sveta.

Vzniklo množstvo foriem on-line zábavy a rozptýlenia, na ktoré nám často ani netreba iných ľudí vedľa seba. Pre rôzne spoločenské subkultúry vrátane politických sa internet a sociálne siete stali ventilom pary pre ich frustráciu, ktorá by za iných okolností viac hýbala reálnym svetom. Tieto skupiny sú navzájom zo seba vydesené. Pravica a ľavica sa navzájom obviňujú z radikalizácie a ohrozovania demokratického konsenzu. No podľa Douthata aj potenciálni rebeli a radikáli často chápu svoje vystupovanie na sociálnych sieťach viac ako pózu, ktorá má predovšetkým upevniť ich postavenie v našej postmodernej konzumnej spoločnosti. Rebélia je len ďalšou príležitosťou na trhu.

Pre skutočne nešťastných ľudí a porazených doby (ako bývalých bielych robotníkov z amerického hrdzavého pásu) existujú opiáty, ktorými sa dá spokojne predávkovať na onen svet. Strednú vrstvu zase udržiavajú v duševnej pohode antidepresíva, ktorých spotreba je vo vyspelých krajinách vysoká.

Popri tom nás baví populárna kultúra v podobe hudby a filmov, ktoré sa vyznačujú hlavne opakovaním mnohokrát použitých motívov a dojením už podojených kráv. Douthat uvádza trebárs príklad nových pokračovaní série Hviezdnych vojen, ktoré vykrádajú tie pôvodné, no príbeh zmysluplne nerozvíjajú ďalej, skôr ho domrvili v očiach dlhoročných skalných fanúšikov.

Čitateľovi by pri čítaní mohol zísť na um aj tohtoročný letný filmový hit Top Gun: Maverick. Aj keď ide v mnohých ohľadoch o výborný film, nedá sa prehliadnuť, že jednak silne čerpal z nostalgie po jednotke nakrútenej v roku 1986 a jednak ústredná misia pre bojových pilotov pod vedením Toma Cruisa pripomína zničenie Hviezdy smrti zo Star Wars.

Douthat podobným spôsobom píše aj o poklese experimentovania v populárnej hudbe. Veľké filmové i hudobné štúdiá stavajú hlavne na istotu a to, čo sa už v minulosti osvedčilo.

Dokonca ani geopolitickí vyzývatelia Západu už nie sú tým, čím zvykli byť. Dekadentná spoločnosť vyšla v Spojených štátoch na začiatku roku 2020. Ross Douthat v nej nestihol pokryť pandémiu koronavírusu ani rusko-ukrajinskú vojnu. No napriek ničivosti oboch katastrof sa zdá, že ani ony nevytrhli Západ úplne z jeho pohodlnej dekadencie.

Agresia voči Ukrajine ukázala, že časť ohromujúcej ruskej vojenskej prevahy bola len Potemkinovou dedinou. A režimom čínskeho vodcu Si Ťin-pchinga momentálne otriasajú protesty tamojšej verejnosti unavenej prísnymi proticovidovými opatreniami.

Aby nedošlo k omylu, Ross Douthat netvrdí, že napríklad Čína nie je pre budúcnosť potenciálnou hrozbou. Varuje zvlášť pred jej systémom sociálneho kreditu, všadeprítomného digitálneho špehovania svojich občanov a exportom tohto prístupu do západných spoločností zo strany našich progresívnych elít. Nazýva to „ružový policajný štát“.

No pripúšťa tiež, že Číne môže vďaka následkom politiky jedného dieťaťa a hrozivým demografickým vyhliadkam dôjsť para skôr, než sa dokáže mocensky vyrovnať Spojeným štátom. Americký komentátor nie je slepý ani voči čínskym podomovým kresťanským zhromaždeniam, ktoré síce čelia perzekúcii, no môžu zmeniť Ríšu stredu znútra podobným spôsobom, ako kedysi šírenie kresťanstva zmenilo znútra starovekú Rímsku ríšu…

Starnúca spoločnosť a chýbajúca dynamika

Hoci sa Douthat snaží byť nad vecou, nezaprie v sebe konzervatívca, keď píše o demografii. Západná spoločnosť je podľa neho dekadentná a vyznačujúca sa klesajúcou ochotou riskovať aj preto, že je prestarnutá. A starí ľudia veľmi už riskovať nechcú, iba sústrediť sa na uchovanie toho, čo majú. Radikálna túžba po novom je spojená hlavne s mladými generáciami, no tie sú oproti minulosti relatívne menej početné.

Výnimkou je možno Afrika, ktorá je nepokojná a stále plodná. Európe Douthat predpovedá, že do konca nášho storočia sa mnohonásobne zosilní ekonomická a možno tiež klimatická migrácia z čierneho kontinentu. No nemusí ísť nevyhnutne o katastrofu. Vitalita afrického kresťanstva, zosobnená konzervatívnym kardinálom Sarahom, môže paradoxne byť impulzom aj pre vyblednutú západoeurópsku vieru...

Z pohodlnej dekadencie nás môže vytrhnúť environmentálna katastrofa, ale tiež „invázia barbarov“ zvonka či znútra našich spoločností. Alebo nejaký posun v technológii, energetike či vo fyzikálnych teóriách, ktoré formujú náš obraz vesmíru, našu kozmológiu. Douthatovou knihou pochoduje množstvo pozoruhodných postrehov o filmoch ako Fight Club, politických glosátoroch ako Yanis Varoufakis alebo Patrick Deneen až po pozastavenie sa nad tým, že keď pred pár rokmi začal Pentagón postupne oficiálne pripúšťať existenciu fenoménu UFO, skoro nikomu to nestálo ani za dvihnutie obočia...

V polarizovanom americkom prostredí dvoch strán ponúka Ross Douthat originálny pohľad na výzvy súčasného sveta. Pri čítaní mi veľakrát zišla na um otázka, čo by na jeho tézy povedali niektoré otvorenejšie a dialogicky naladené osobnosti slovenského liberálneho prostredia. Ross Douthat nás všetkých pozýva vyjsť z našich ideologických zákopov a pozrieť sa na svet trošičku inak, než sme zo svojich bublín zvyknutí.