Ako skutočne spoznať druhého človeka a vytvoriť si s ním úprimný, hlboký vzťah?

V tejto knižke vám významný americký komentátor, novinár a vedec David Brooks vysvetlí, ako docieliť, aby sa ten druhý cítil vypočutý a pochopený, čo je základnou zručnosťou medziľudskej komunikácie. A napriek tomu ľudia akoby stratili schopnosť navzájom sa vidieť a chápať, čo vedie k izolácii, ľahostajnosti a vzájomným chladným vzťahom. Keď druhého nevnímame naplno, robíme ho prakticky neviditeľným. A to bolí.

Význam knihy Davida Brooksa spočíva v tom, že nám pomáha klásť tie správne otázky a usmerňuje nás, aby sme vedeli, čomu venovať pri rozhovoroch pozornosť. Autor vychádza z oblasti psychológie, neurovedy, histórie a dokonca aj z divadelného umenia. Jeho kniha Ako vnímať druhého učí čitateľov stať sa vnímavejšími a ohľaduplnejšími voči ostatným a cítiť radosť zo vzájomného spojenia.

Táto kniha je tým pravým liekom pre súčasnú spoločnosť, ktorá trpí rozdelením, nevraživosťou a neustálymi konfliktmi. Ako vnímať druhého padne vhod každému, kto hľadá hlboké spojenie a túži byť pochopený.

Zásluha, efektívnosť, súťaženie, konkurencia sú slová, ktoré patria do ekonomického slovníka, no dnes už prekročili hranice pracovného sveta a usadzujú sa vo všetkých oblastiach života. Ba idú ešte ďalej. Stali sa akousi univerzálnou gramatikou, jediným spôsobom myslenia na vyjadrenie víťazných čností vo všetkých aspektoch ľudského bytia.

Bieda týchto sloganov zo sveta biznisu sa však v plnosti obnaží pri dotyku s pravými hodnotami života. A potom v časoch, ako sú tie naše, v kríze, ktorá nie je len hospodárska, ale aj antropologická, pociťujeme akútny nedostatok výrazových prostriedkov, čo zreteľne odhaľuje neadekvátnosť týchto nových „hesiel“.

Kniha Luigina Bruniho sa preto vracia k iným slovám, k duchovnému a občianskemu dedičstvu, ktoré sa vytráca, priam zavrhuje. Slová ako miernosť, vernosť, veľkodušnosť, súcit či pokora vyjadrujú čnosti, ktoré presahujú ekonomické hodnoty. Ukazuje sa, že sú podstatné pre plný ľudský rozkvet. Pritom nejde o nostalgickú aktivitu: nanovo ich objaviť znamená dosiahnuť najmä to, aby pôvodné slová vyjadrovali nové veci, a obnoviť ich tak, aby držali krok s duchom doby a boli pre ňu prínosom. Aj veľká firemná kultúra totiž potrebuje kyslík týchto čností, a sama ho nie je schopná vytvárať.

V týchto hlboko osobných memoároch sa Hadley Vlahosová, vášnivá obhajkyňa terminálnej starostlivosti, chce s nami podeliť o dojímavé príbehy z posledných momentov života jej pacientov, príbehy o radosti, múdrosti a vykúpení.

Hovoriť o smrti a umieraní sa v slušnej spoločnosti pokladá za tabu, dokonca aj v oblasti zdravotníctva. Naše predstavy o umieraní sú nanajvýš nejasné. Budú nám pred očami prebleskovať scény zo života? Ovládne naše spomienky ľútosť? Objaví sa na konci tunela jasné svetlo? Pre väčšinu ľudí bude umieranie skôr pomalý proces, ktorý môže uľahčiť príprava, dobrá nálada a trocha viery. O zmenu postojov k paliatívnej starostlivosti sa usiluje hospicová sestra Hadley Vlahosová, ktorá v knihe dokazuje, že starostlivosť na konci života nás môže veľa naučiť nielen o tom, ako zomierame, ale aj o tom, ako treba žiť.

V knihe Na rozhraní autorka rozpráva o najhlbších zážitkoch s ľuďmi, o ktorých sa starala – so ženou, ktorá nikdy nepochybovala o svojej viere, až kým sa nedostala na prah smrti, o staršom mužovi, ktorému sa zjavila jeho mŕtva dcéra, až po mladú pacientku, ľutujúcu, že strávila veľkú časť svojho krátkeho života v obavách, čo si o nej myslia iní – pričom sa s ňou podelila s vlastným fascinujúcim príbehom.

Tieto dojímavé memoáre, napísané s hlbokým pochopením, pokorou a rešpektom, ukazujú, že starostlivosť o druhých nám môže zmeniť život. Zároveň poskytuje múdrosť a útechu ľuďom, čo sa vyrovnávajú so stratou, a ponúka im inšpiráciu, ako žiť ďalej.

Zatímco konzervativci interpretují rok 1968 na Západě jako první krok na cestě, která přivedla Západ na práh „měkké“ varianty totalitarismu, názor dnešních západních elit i mnoha společenskovědních intelektuálů v bývalé „východní“ Evropě je právě opačný. Podle jejich soudu rozbili studentští rebelové autoritativní struktury poválečné společnosti ve prospěch vyššího stupně demokracie a osvobodivé plurality. Tyto dva postoje jsou zcela protichůdné, jelikož první z nich klade na první místo svobodu, zatímco druhý upřednostňuje rovnost, resp. permanentní levicovou radikalizaci „liberalismu“. Studie Německý rok 1968. Předpoklady, průběh a důsledky kulturní revoluce v SRN se zevrubně zabývá tímto tématem, které je v českém prostředí – ostatně jako i pojem samotný – stále velmi málo známé a chápané. Přitom se jedná o fenomén, který je základní příčinou nynější fatální degenerace západního liberalismu a těžké krize západní Evropy a Spojených států.

Úvodem autor věnuje značnou pozornost specifické mentalitě Němců, která hluboce poznamenala dějiny Německa ve 20. století, a to včetně roku 1968. Výklad geneze (neo)marxistické studentské a intelektuální vzpoury osmašedesátého roku rovněž nemůže pominout otázku moderny a vliv tzv. Frankfurtské školy.

Vlastní průběh událostí v roce 1968 v západním Německu je sledován po linii chronologické i problémové, přičemž jeden z věcných oddílů se podrobněji zabývá osobností a myšlením nejznámějšího studentského revolucionáře Rudi Dutschkeho. K závažným důsledkům hnutí roku 1968, jež se všechny v hlavních rysech zformovaly již v sedmdesátých letech, patří vznik a vzestup strany Zelených.

Kniha Vojna nemá ženskú tvár najčerstvejšej držiteľky Nobelovej ceny za literatúru Svetlany Alexijevič vychádza v slovenskom preklade už druhý raz. Oproti prvému vydaniu z roku 1990 však ide o rozšírenú verziu, objavujú sa v nej pasáže vyškrtnuté bdelým sovietskym cenzorom i celkom nové výpovede pamätníčok Veľkej vlasteneckej vojny.

Svetlana Alexijevič pátra po inej tvári vojny. Nezaujímajú ju medaily a rady a vyznamenania, v pamätiach stoviek žien, ktoré zažili vojnu ako jej priame účastníčky so zbraňou v ruke, loví to, čo je neprenosné, to najosobnejšie – zážitky, ktoré utkveli na kožiach vojačiek i zdravotníčok, zážitky, ktorých sa nemožno zbaviť, nemožno ich vytesniť z pamäti, ani zo snov.

Hrôza vojny sa v dokumentárnej koláži Svetlany Alexijevič strieda s prekvapujúcou ľudskosťou a odkrýva tak celkom inú tvár vojny, tvár, ktorú by sme v kusých kapitolách učebníc dejepisu hľadali len márne.

Možno si na sebe všímaš, že venuješ jedlu viac času a pozornosti než by bolo prirodzené a prínosné. Možno máš pocit, že jedlo ti „prerástlo“ cez hlavu a je pre teba náročné sa z tohto otroctva vymaniť.

Kniha Dosýta priamo a úprimne otvára tému nezdravého vzťahu k jedlu, ktorá je v našej spoločnosti čoraz aktuálnejšia. Asheritah Ciuciu v nej hovorí o tom, že prílišná zameranosť na jedlo je z psychologického hľadiska formou závislosti, zatiaľ čo z duchovného pohľadu je modloslužbou. Vysvetľuje, že fixácia na jedlo je ako hradba, ktorá nás „blokuje“ a obmedzuje. Je to niečo, čo v našom živote získalo neprimerane dôležité miesto a do veľkej miery ovplyvňuje naše myšlienky, rozhodnutia, emócie, vzťahy a aj duchovný život. Ak sa nezdravo „pútame“ k jedlu, môžeme po čase vnímať, že v našom živote niektoré veci nie sú v poriadku, že je tu „niečo“, čo nám kradne pozornosť a schopnosť sústrediť sa a čo v nás vyvoláva pocity skľúčenosti, smútku, hanby, zlyhania, až beznádeje.

To neznie ako život dosýta, však? Pretože ani nie je. Jedlo nás totiž nikdy skutočne a natrvalo neuspokojí, nachvíľu nasýti naše telo, no nedokáže nasýtiť našu dušu. Ježiš áno. A práve o tom hovorí kniha Dosýta. Ukazuje spôsob ako sa od fixácie na jedlo oslobodiť. Ako nájsť útechu tam, kde na nás čaká.

Čo sa týka peňazí, to, aby ste boli úspešní, nie je nevyhnutne spojené s tým, čo viete. Je to skôr o tom, ako sa správate. A naučiť ľudí správať sa je naozaj náročné, dokonca aj pri veľmi inteligentných ľuďoch.

To, čo vieme o peniazoch – investície, osobné financie a obchodné rozhodnutia – sa bežne učíme ako matematickú oblasť, kde nám dáta a vzorce presne povedia, čo máme robiť. Ale v skutočnom svete ľudia nerobia finančné rozhodnutia prostredníctvom tabuliek. Robia ich pri spoločnom stolovaní alebo v zasadačkách, kde sú ich osobné skúsenosti, vlastné jedinečné videnie sveta, ego, hrdosť, marketing a iné neobvyklé podnety zmiešané do jedného celku. V Psychológii peňazí sa s vami oceňovaný autor Morgan Housel podelí o 19 krátkych príbehov, v ktorých preskúma, ako ľudia rozmýšľajú o peniazoch, a naučí vás, ako lepšie pochopiť jeden z najdôležitejších faktorov ľudského života, akým peniaze bezpochyby sú.

Kniha Tak ako vždy vás naučí efektívne premýšľať o rizikách a príležitostiach a pomôže vám orientovať sa v neistej budúcnosti. Pri jej plánovaní si často kladieme otázky: „Ako sa bude vyvíjať ekonomika o rok?“ Alebo chceme vedieť: „Ako sa zmení svet o desať rokov?“ Predpovedať čokoľvek je veľmi ťažké. Prelomové udalosti, ktoré nakoniec budú formovať budúcnosť, sú vo svojej podstate nepredvídateľné.

Namiesto toho by sme si mali klásť inú otázku: „Čo bude v budúcnosti rovnaké ako teraz?“ Poznatky o veciach, ktoré sa nikdy nezmenia, sú užitočnejšie a dôležitejšie ako neistá predpoveď o neznámej budúcnosti. V knihe Tak ako vždy sa autor bestsellerov Morgan Housel podelil o 24 krátkych príbehov, ktoré ilustrujú, v čom sa život, ľudské správanie a podnikanie nikdy nemenia. Keď uvidíte, ako sa známe témy v blízkom čase opäť opakujú, prikývnete a poviete si: „Áno, tak ako vždy.“ Tieto nové poznatky a sebadôvera vám pomôžu na ceste k lepšiemu životu.

Leitmotívom zbierky Podoby milosti je nenápadný, jemný smútok z bytia. V básnickej výpovedi sa tu stíšene akcentuje pominuteľná nádhera sveta. Krásu na váhach dvíha do výšok ťaživá pominuteľnosť. Skutočnosť v mikrozáberoch i vo svojej monumentálnosti je k dispozícii dočasne. Je tu z milosti, vďaka ľudskému vedomiu, s ktorým zaniká. Je tu a prehlbuje pominuteľnosť svojou nezúčastnenosťou. Aj preto je pre autorov subjekt najvyššou hodnotou život. Existencia v kontextoch nestálosti, nezaručenosti, "ničivej samozrejmosti" a ľahostajnosti, jej vzácnosť. Svetu, ktorý nás obklopuje, dáva zmysel naše jestvovanie, akokoľvek sa môže javiť ako absurdné alebo zbytočné. Ak je najväčšou hodnotou život v rôznych (tajomných, alebo len okom dieťaťa a básnika postrehnuteľných) podobách, je potom zároveň aj nadprirodzeným darom z milosti.

Pri týchto pravdách utíchajú Milčákové básnické "drobné udalosti", aby mohli naplno prehovoriť i v hlbokej noci toho, kto ešte číta.

Ilustrácia na obálke: Jakub Milčák