Amerikou sa prehnala ľavicová revolúcia: v mene spravodlivosti a boja proti rasizmu sa tam presadila ideológia, ktorá vytvára novú netoleranciu - v liberálnych médiách môže jedno nesprávne slovo ukončiť kariéru, na univerzitách vládne atmosféra strachu, firmy prepúšťajú zamestnancov, ktorí sa vzpierajú novému duchu doby.

René Pfister, šéf washingtonskej kancelárie nemeckého týždenníka SPIEGEL, opisuje toto nové politické náboženstvo na mnohých príkladoch a príbehoch a ukazuje, prečo sa americká demokracia nedostáva pod tlak len sprava. Vysvetľuje, ako dogmatizmus, myslenie v kategóriách „priateľ - nepriateľ“ a davová mentalita na internete už nebezpečne obmedzili slobodu prejavu v USA. Pôsobivým spôsobom varuje pred týmto novým fundamentalizmom, proti ktorému sa musíme postaviť, aby sme aj u nás ubránili otvorenú spoločnosť. 

„To najlepšie, čo som zatiaľ o novej ľavicovej vierouke čítal.“ – Jan Fleischhauer, nemecký novinár a spisovateľ

Z troch dominantných ideológií 20. storočia – fašizmu, komunizmu a liberalizmu – zostáva už len posledná. Vznikla tak zvláštna situácia, v ktorej zástancovia liberalizmu zvyčajne zabúdajú na to, že liberalizmus je ideológia a nie prirodzený konečný stav politickej evolúcie ľudstva.

Ako v tejto provokatívnej knihe argumentuje Patrick Deneen, základy liberalizmu sú postavené na protikladoch: hlása rovnaké práva, ale pestuje materiálnu nerovnosť, aká v dejinách nemá obdobu; jeho legitimita spočíva v súhlase ľudí, ktorých však odrádza od občianskych záväzkov v prospech života v súkromí; a v snahe o dosiahnutie individuálnej autonómie dal vzniknúť najrozsiahlejšiemu a najkomplexnejšiemu štátnemu systému v dejinách ľudstva. Deneen nás ostrým spôsobom varuje, že úspech liberalizmu generuje jeho vlastné zlyhanie.

Zdá sa, že západný svet je dnes v kríze. Pod všetkým tým šialenstvom sociálnych médií a politikou v štýle reality šou je však skrytá hlbšia skutočnosť: nechávame sa unášať prúdom, zacyklili sme sa v opakovaní a ocitli sme sa v slepej uličke.

Kniha Dekadentná spoločnosť hovorí o tom, čo sa stane, keď bohatá a mocná spoločnosť prestane napredovať – o tom, ako kombinácia bohatstva a technologickej zdatnosti spolu s ekonomickou stagnáciou, patovou situáciou, kultúrnym vyčerpaním a demografickým poklesom vytvárajú zvláštny druh „udržateľnej dekadencie“ , civilizačnú ospanlivosť, ktorá môže trvať dlhšie, než si myslíme.

Ross Douthat tvrdí, že nespokojnosť a zmätok dneška sú do veľkej miery odrazom pocitu márnosti a sklamania, pocitu, že budúcnosť nenaplnila dané sľuby, všetky hranice sa uzavreli a cesty vpred vedú len do hrobu. Obávame sa katastrofy, ale istým spôsobom po nej aj túžime. Alternatívou je totiž prijať skutočnosť, že sme trvalo dekadentní: starneme, spohodlneli sme a zasekli sa, odstrihli sme sa od minulosti a stratili vieru v budúcnosť, nezaujímajú nás ani spomienky, ani ambície. Čakáme na nejakú záchrannú inováciu alebo zjavenie a pritom vedno starneme v žiarivom svetle drobných obrazoviek.

Douthat napráva aj optimistov, podľa ktorých sme čoraz bohatší a šťastnejší, aj pesimistov, ktorí čochvíľa očakávajú kolaps. Stanovuje diagnózu stavu modernej spoločnosti: ako sme sa sem dostali, ako dlho môže trvať vek frustrácie a akým spôsobom, či renesanciou, alebo katastrofou, sa naša dekadencia môže napokon skončiť. 

Mnohí ľudia dnes prichádzajú o prácu a dobrú povesť, ak sa náhodou prerieknu pri niektorej z tabuizovaných tém. Tento osud popri konzervatívcoch a tradičných kresťanoch čoraz viac postihuje aj ľudí nachádzajúcich sa v politickom strede a naľavo, ktorí sa len trochu odchýlia od novej pravovernosti. Politická korektnosť, kultúra vymazávania či „woke“ progresivizmus – všetky tieto slová označujú neblahé trendy, ktoré sa v posledných rokoch presadzujú na Západe.

Rod Dreher vo svojom medzinárodnom bestselleri Neži v lži analyzuje fenomén, ktorý nazýva „mäkkým totalitarizmom“. Ba čo viac, liek naň nachádza v príbehoch kresťanských protikomunistických disidentov z krajín strednej a východnej Európy – katolíkov, protestantov, pravoslávnych, ale aj ich sekulárnych spojencov. Zvláštne miesto má v Dreherovom rozprávaní príbeh slovenskej podzemnej cirkvi s menami ako Kolaković, Krčméry, Jukl či Mikloško.

Americký autor vidí v príkladoch zo Slovenska, ktoré sú aj u nás širšej verejnosti len málo známe, nádej pre celú západnú civilizáciu.