Ako Štěpán Smolen doputoval k celibátu. A k neskrotnému Bohu

Neviem, či je iná kniha, pri ktorej som sa ráno budila so slastnou myšlienkou: Ešte nie je dočítaná. 

Keď mi nového Smolena požičiavala lekárka našich detí, predpovedala dve veci: že ma bude ťahať, lebo má štýl facebookových statusov, a že záver ma preplieska.

Autor bestselleru Buď, kde si (2019) píše teraz o svojej púti na začiatku bohosloveckých štúdií. S biskupským glejtom a bez jedla i peňazí šiel 40 dní peši z fary na faru – z Litoměříc do rodiska sv. Terézie z Lisieux vo Francúzsku. Okolo 50 kilometrov denne.

Hneď v prvých riadkoch však uvádza na pravú mieru, že toto nebude ďalšia kniha o Božej prozreteľnosti, vďaka ktorej nespal ani raz pod širákom ani neumrel od hladu. Je to kniha pozorovaní a úvah o stave západnej cirkvi. Autor ho vystihol podtitulom knihy: Po stopách skroteného Boha.

To, čo poznáme teoreticky, tu dostávame reportérsky naliehavo z prvej ruky: v Nemecku veľkorysé fary a pastoračné centrá s indickými, nigérijskými, prinajlepšom poľskými správcami; vo Francúzsku schátrané kostoly i fary so zadebnenými dverami a priemerne 80-ročnými kňazmi. O jednom, ktorý mal spravovať iks farností na území s rozlohou diecézy, autor konštatuje, že by nestlačil spojku v aute, ani keby sa do nej oprel oboma nohami a celou váhou... Všade, samozrejme, prázdno.

Aby bola cirkev čo najbližšie ľuďom, venuje sa charite, organizuje spoločenské aktivity a upúšťa nielen od liturgických rubrík, ale aj od dogiem. Český pútnik si po prvých prekvapivých skúsenostiach za hranicou dal za úlohu improvizovanú anketu: každého hostiteľa konfrontuje otázkou, či spovedá. Štatistiku prevalcovalo nie. 

To je deprimujúca línia knihy. Druhú tvorí zvláštny ľúbostný príbeh. Budúci kňaz otvorene načiera do svojho niekdajšieho vzťahu s krásnou a (príliš) inteligentnou Anežkou, polovičnou Libanonkou, spolužiačkou z filozofických štúdií ešte pred vstupom do seminára. Ona ho ako nedokončeného kresťanského konvertitu uviedla na pevnú pôdu katolíckej dogmy, naučila ho tráviť čas pred svätostánkom a vložila mu do hlavy zopár chrobákov na tému charizmy a milosti, klaňania a služby, všetkého prchavého a lásky, ktorá nezanikne.

Napokon „svätá panna a učiteľka podkrušnohorská“ sama náhle a záhadne stratila vieru aj kontakt s ľuďmi, upadla do čudáctva a autor o nej niekoľko rokov nemal správy.

Vtip je v tom, že Anežka momentálne žije v Paríži a teraz, po rokoch, zareagovala na esemesku a chce sa stretnúť: „o 14:00 v jedinom klenote Paríža“. Na žiadnu z ďalších esemesiek už neodpovedala. Detektívka v praxi.

Kým sa autor definitívne spoľahne na Prozreteľnosť, zažije zopár „náhod“, aké môže vymyslieť len život. Zdanlivo fádny príbeh jednej pešej púte graduje, a to nás ešte nepreplieskal záver.

Záverečné poldňové parížske stretnutie medzi ním a ňou, teraz už nie v spomienkach, ale naživo, umožňuje zažiť katarziu, ktorá robí zo všedného nefiktívneho zážitku pútnika konkurenciu veľdielam svetovej beletrie.

Na jej úroveň dosahujú aj témy a hĺbka toho, o čom čitateľ chtiac-nechtiac uvažuje a ešte dlho uvažovať bude. Na prvom mieste sú, samozrejme, všemožné apokalyptické prečo a čo potom. Avšak ešte dôležitejšie je azda: čo teraz. Ak kniha Buď, kde si inšpirovala nepremrhávať život v zážitkoch, ale žiť jednoducho tu a teraz, táto kniha veľmi silno inšpiruje nepremrhávať svoje človečenstvo v upätosti na ľudské, ale prichádzať pred tvár toho, na ktorého obraz sme stvorení. Prísť, mlčať, klaňať sa, nechať sa milovať. Ak prvá kniha mnohých ustálila a usadila, táto ich pošle adorovať.

Štěpán Smolen, sv. Terézia z Lisieux a Anežka v polemikách aj v súzvuku nastoľujú mnoho otázok: ponúkne živú vodu bohopocty Západu východná kresťanská tradícia? Ponúkne mu ju latinská tradícia trochu pošramotená podivínstvom niektorých súčasných „tridenťákov“?

Prečo sú Nemci takí láskaví a štedrí, ak už nemajú vieru? Prečo pútnika lepšie privíta a pohostí pokleslý než pravoverný kňaz? Okrajovo, ale s nástojčivosťou osobnej skúsenosti sa do povedomia čitateľa zaryje aj situácia kresťanov na moslimskom Blízkom výhode a zneužívanie detí. Konkrétnym kňazom, ale najmä celou suitou jeho predstavených, ktorí ho „len preložia“. Starať sa o skautov.

Milovníkom Smolena už netreba pripomínať, že to všetko dostanú zabalené v štýle s veľkým Š, ktorý ich bude vláčiť od úžasu k neovládateľnému úchechtu nad majstrovským kúskom situačnej komiky a naspäť k estetickému aj duchovnému zážitku. Autor, ktorý si cestou dobre podebatil nemecky, francúzsky, rumunsky a skoro aj portugalsky (hoci v duchaplných mikroscénach si poťažká, že po čínsky a arabsky nevie), nenechá hladovať intelekt ani ducha.

A záver? Áno, švihne viacerými pointami naraz. Aby sa človek aj nasledujúce ráno zobudil s myšlienkou: Veni, vidi. Vincam?