Po tom, čo sme ohlásili vydanie knižného rozhovoru o záchrane manželstva, dostali sme do mailu správy s výčitkami, prečo je v dnešnej dobe potrebná takáto kniha, prečo jatríme rany tým, ktorým náhodou nevyšiel ich vzťah, a že dnes si má predsa každý právo vybrať, ako a s kým prežije svoj život. 

Na Facebooku nám napísali odkazy, že „manželská váza“, ktorá sa rozbila, hoci sa pozliepa, bude vždy len pozliepaná a prečo poukazujeme na ideál, ktorý zvládne udržať len polovica zo zosobášených. 

Naša kniha prichádza skutočne v čase, keď médiá propagujú všetky možné alternatívy spolužitia a manželstvo má byť len jednou z tolerovaných foriem rodinného života. Nerobme z neho ideál, lebo potom nás to vyrušuje, zbytočne traumatizuje a oberá nás to o slobodu nefunkčný vzťah ukončiť. 

To, čo bol kedysi mainstream, dnes znamená ísť proti prúdu. Dať ľuďom nádej, že spokojné manželstvo je možné a že mnohé problémy sa dajú prekonať, môže mnohých vyrušiť. Napriek tomu si myslíme, že takáto kniha je práve dnes veľmi potrebná. 

„Ideál manželstva len tak ľahko nevyprchá,“ povedala v rozhovore pre Postoj česká sociologička Dana Hamplová.

„Z výskumov vychádza, že ľudia s vyšším vzdelaním nepovažujú inštitút manželstva za zastaranú inštitúciu, zatiaľ čo u ľudí s nízkym vzdelaním sa hodnota manželstva o dosť znižuje.“ Podľa Hamplovej dochádza k posunu správania a zmene hodnôt, pokiaľ má človek socio-ekonomické problémy. 

„Štúdie potvrdzujú, že ľudia žijúci v manželstve žijú podstatne dlhšie ako ostatní. Napríklad v Českej republike je ten rozdiel až deväť rokov života navyše v prospech vydatých žien a desať rokov v prospech ženatých mužov. Dôvodom je isto aj vzájomná starostlivosť, dodržiavanie preventívnych vyšetrení, psychologický faktor, finančná stabilita i zdravší životný štýl,“ dodáva Hamplová.

Napriek tomu v posledných rokoch sledujeme trend, ktorý už hlásajú niektorí pároví terapeuti. Máme vraj rozvoľniť zromantizovanú predstavu celoživotných monogamných vzťahov, aby sme z ľudí sňali spoločenský tlak, že ju musia za každú cenu naplniť. 

Každý pár, ktorý si hovorí áno, má v tej chvíli túžbu, aby to bolo na celý život. Prídu však problémy a s nimi otázky, či to má vôbec s touto osobou zmysel. 

Denník SME má medzi najčítanejšími textami tohto týždňa článok o polyamorických vzťahoch. Vyjadruje sa k nim psychologička Denisa Derevjaniková, ktorá v rámci svojho doktorandského štúdia skúmala pohnútky ľudí, ktorí vstupovali do nemonogamných vzťahov. Tvrdí, že niektorí z takýchto rozhodnutí môžu profitovať, iným môže ublížiť. Textom sa nesie myšlienka, že každý to má prosto inak, je len potrebné skúmať svoje motivácie, prečo nám už nestačí monogamný vzťah. 

Po prečítaní tohto textu som pochopila, ako veľmi rozdielne sú naše svety. Kým my sme vydali knihu o podstate manželského vzťahu, denník SME má na titulke text o sexe v trojici ako o legitímnom životnom štýle. 

Manželia, terapeuti Rita a Rino Ventrigliovci ponúkajú v našej knihe perspektívu nazerania na vzťahy, ktorá sa vymyká logike konceptu, že šťastie nám má zabezpečiť náš partner, a ak to nerobí, treba hľadať ďalej. Zároveň však vyvracajú mýtus o hľadaní spriaznenej duše, ktorému dnes prepadlo množstvo ľudí. Štatistiky hovoria, že sa dnes bežne rozpadajú aj druhé či tretie manželstvá v poradí a ako terapeuti Ventrigliovci v praxi vidia, ľudia často opakujú rovnaké chyby aj v ďalších vzťahoch. 

Zdôrazňovať ideál, teda zrelé a spokojné manželstvo, nie je jatrenie spoločenských rán. Je to snaha dať nádej a dôvody, prečo sa najdôležitejšiemu vzťahu svojho života oplatí venovať plnú pozornosť a hľadať dôvody, prečo nefunguje tak, akoby sme chceli. Je to zložitejšia cesta, ako si povedať, že zliepať rozbitú nádobu nemá zmysel, lebo už nikdy nebude ako nová. 

Motív na obálku knihy sme vybrali podľa japonskej starodávnej techniky na obnovu rozbitých váz a porcelánu, ktorá sa nazýva kintsugi. Ako vysvetľuje sexuologička a terapeutka Rita Ventriglia, keď rozbijeme vázu my na Západe, jednoducho ju vyhodíme do koša. A keď máme k nejakému predmetu zvláštne puto, snažíme sa rozbité úlomky zlepiť, ale potom vázu otočíme, aby nikto nevidel prasklinu opravenú lepidlom. 

Namiesto toho japonská technika spočíva v tom, že rozbité časti vázy sa zlepia zlatým tmelom a váza obnovená touto technikou sa potom umiestni na najviditeľnejšie miesta, pretože tým získala väčšiu hodnotu. 

„Tak sme si uvedomili, že vzťah páru v kríze je ako rozbitá váza, ktorá sa po oprave lepidlom lásky stáva oveľa hodnotnejšou ako predtým. Ba čo viac, mala by žiariť ako svedectvo, že láska je liečivá, dokáže liečiť… Hovoríme to len preto, že sme tam sami boli a za tie roky sme stretli mnoho krásnych rozbitých nádob, ktoré zložením rozbitých kúskov dokopy znovuobjavili lásku, radosť, hlbšiu a bohatšiu intimitu. Ak nejde o páry, kde opakovane dochádza k násiliu alebo sú tam vážne psychiatrické problémy, tak platí, že každý vzťah sa dá zachrániť,“ odpovedá Rita Ventriglia na otázku, prečo sa oplatí bojovať za manželstvo, ktoré sa zdá byť neúspešné.