V minulom storočí prežili Slováci väčšinu času v neslobodných politických režimoch. Najdlhšie, viac ako štyri desaťročia, práve v komunizme. Slovenskému i svetovému príbehu tohto režimu sa venuje kniha Jozefa Hajka. Neošúchaným, publicistickým, provokatívnym i inšpirujúcim spôsobom ponúka ojedinelú snahu postihnúť zložitosť presadenia sa, prijatia, udržania pri moci a napokon odmietnutia komunistickej myšlienky na Slovensku v kontexte vývoja jej sovietskeho vzoru. Neortodoxný autorov štýl rozprávania, doplnený trefnými dobovými karikatúrami, pritom umožňuje osloviť najširšie spektrum čitateľov, ktorí na vlastnej koži zažili svoju vlastnú verziu komunizmu, ale aj tých, ktorí o tejto nedávnej ére našich dejín už počuli iba z rozprávania starších generácií.

Kniha Jozefa Hajka je zaujímavá predovšetkým šírkou svojho záberu, keďže čitateľovi podáva obraz o „fenoméne“ zvanom komunizmus od jeho počiatkov až po búrlivý a v mnohom prelomový rok 1968. Hajkova práca sa taktiež venuje otázkam, ktoré neboli za posledných 30 rokov v našich podmienkach takmer vôbec reflektované. Mám na mysli predovšetkým dejiny robotníckeho hnutia v našom priestore do roku 1938 a s tým spojené dejiny KSČ medzivojnového obdobia. Táto téma, pred novembrom 1989 mimoriadne preferovaná, prestala byť v nových spoločensko-politických pomeroch zaujímavá. Nepochybne si Jozef Hajko na seba uplietol tak trochu bič, pretože predostrieť čitateľom celý komplex zložitých udalostí, odohrávajúcich sa niekde medzi rokmi 1848 – 1968, na limitovanom priestore nie je vôbec jednoduché. A je už na každom čitateľovi, aby posúdil, do akej miery autor túto úlohu zvládol.