S touto knihou to bolo takto: pán farár Bukovský zomrel v marci 2014, mal 46 rokov a to úmrtie bolo náhle, neočakávané, kdesi vo francúzskych horách počas lyžovačky. Bolo to pred desiatimi rokmi.

Ľudia z bratislavskej farnosti na Teplickej si chceli výročie jeho smrti pripomenúť, a to aj knihou spomienok.

Braňo Bukovský ostal aj po desiatich rokoch mnohým ľuďom v živej pamäti, a nielen farníkom z Teplickej, ale aj ľuďom z iných miest, kde pôsobil.

Mnohým zasiahol do života, zmenil ho, posunul niekam inde, dal mu zmysel, smerovanie. Ostal v pamäti nielen ako kňaz, ktorý toho veľmi veľa stíhal, ale aj ako priateľ a prirodzená súčasť mnohých rodín.

Nešlo teda iba o výročie, spomienky a pietnu úctu.

Farníci na Teplickej si začali po rokoch uvedomovať, že to, ako ich farnosť funguje, aká živá je jej komunita, ako sa v nej dobre a prirodzene cítia všetky generácie – to je aj vďaka tomu, ako obetavo a invenčne túto mestskú farnosť budoval Braňo Bukovský.

Keď v roku 2014 neočakávane zomrel, bola to bolestná strata. Ale základy živej farnosti boli pevne založené. Otec Bukovský ju dobre nasmeroval a ukázal, že sa dá aj vo veľkom meste, uprostred panelákov vybudovať silné spoločenstvo. Lebo aj v Bratislave, kde je toľko iných možností, lákadiel, ponúk, ľudia túžia po blízkosti, komunite či zázemí, ak sa napríklad prisťahovali do Bratislavy z iných kútov Slovenska.

Farnosť môže fungovať ako stále sa obnovujúce a rozvíjajúce spoločenstvo blízkych ľudí, ktoré k sebe dokáže pritiahnuť aj neveriacich.

Okolo farnosti bol za čias Braňa Bukovského vždy čulý ruch, vždy sa tu niečo dialo, stretávali sa mladí, matky, seniori, boli spoločné výlety, splavy, plesy, husaciny, púte, bedmintonové turnaje. Dvere na farnosti boli otvorené, každý bol prijatý a od každého sa čakalo, že priloží ruku k dielu. Ale nebola to iba taká milá susedská komunitka.

Podstata bola, samozrejme, inde. Pestovala sa tu hlboká duchovnosť, centrom bol kostol a omša, spoločné slávenie Boha.

Ani po skone Braňa Bukovského sa tá živosť a zápal z farnosti nevytratili.

Preto vznikla iniciatíva zaznamenať spomienky na Braňa Bukovského.

Ukázať jeho cestu, ako budoval farnosť, ako mal vždy otvorené dvere, prijímal ľudí, bol im nablízku a vydoloval z nich to najlepšie, čo v nich je. Popritom sám seba rozdával až do krajnosti. A často svojim farníkom opakoval vetu: „Bez vás sa do neba nedostanem.“

Aj preto vznikla kniha, ktorú iniciovali ľudia z Teplickej a ktorú napísal kňaz Radoslav Šaškovič.

Ten pritom Braňa Bukovského ani poriadne nepoznal. Ale aj on pôsobil vo farnosti Teplická, ustanovený za kaplána tam bol v roku 2015, rok po smrti Braňa Bukovského.

„Spomienky boli ešte živé a svieže. Vnímal som prítomnosť toho, čo nazývame ‚povesť svätosti‘,“ píše Radoslav Šaškovič v knihe. „S úsmevom som počúval úvahy, že proces blahorečenia možno začať až po piatich rokoch od smrti potenciálneho kandidáta. O Braňovej beatifikácii jeho farníci hovorievali čoraz častejšie. A po ôsmich rokoch od jeho smrti začali aj konať.“

Prvým krokom tohto úsilia je teda kniha. No nie je to tak, že by teraz ľudia z Teplickej išli iba za tým, aby čo najskôr presadili blahorečenie či svätorečenie svojho obľúbeného kňaza.

Tá kniha má aj iný rozmer.

Ľudia, ktorí Braňa Bukovského poznali, v knihe úprimne hovoria, prečo sa práve on – hoci poznali desiatky iných kňazov – tak veľmi dotkol ich života. To by mohlo byť inšpirujúce čítanie aj pre iných kňazov či zasvätené osoby.

Tomáš Horváth bol priateľom Braňa Bukovského a knihu o ňom pripravil graficky, urobil do nej aj krásne fotografie. Aj on sa snažil vysvetliť, prečo bol na Teplickej silný pocit, že tento kňaz má atribúty svätosti.

Tvrdí, že kľúč k pochopeniu Braňovho života by pragmatik videl v tom, že si iba zodpovedne a svedomito plnil svoje povinnosti. No Tomáš dodáva: „Kto vidí za závoj pragmatizmu, uvidí svätého muža súčasnosti, spaľovaného láskou ku každému a ku všetkému, čo pred neho Boh denne predkladá...“

V rôznych kútoch Slovenska prebiehajú podobné procesy, veriaci, historici či teológovia pripravujú podklady na proces blahorečenia či svätorečenia ľudí, ktorí by mali byť medzi svätými.

Zvyčajne o nich vznikne dokumentárny film alebo kniha prinášajúca životný príbeh.

Farníci z Teplickej zvolili inú cestu. Iniciovali vznik knihy spomienok, ktorá by mala viesť nielen k beatifikácii.

Sú tam aj iné ambície. Napríklad uchovať vo farnosti spomienky na kňaza, ktorý ju výraznou mierou utváral, a pripomínať aj ďalším generáciám, že za tým nebola len Božia milosť, ale aj sebaobetovacie nasadenie Braňa Bukovského.

No kniha môže osloviť nielen ľudí okolo Teplickej.

Je tu totiž opísaný model fungujúcej farnosti, z ktorej sa ľudia nevytrácajú, dokonca ani tí mladí. Ako vznikal, ako sa rozvíjal, hľadal svoju podobu.

Je tu príklad, ako môže vyzerať pastorácia v dobe, keď ako keby nebol priestor na veľké heroické činy. Samozrejme, je to len zdanie. Vždy je priestor a doba na veľké dielo a na cestu k svätosti.

Otec Šaškovič konštatuje však aj inú dôležitú vec: „Podľa svedectiev Braňo ľudí inšpiroval, aby v sebe objavili to najlepšie.“

To je ešte ďalší rozmer. Ten spôsob, ako otec Bukovský žil a pôsobil medzi ľuďmi, je podnetný nielen pre kňazov.

Ukazuje cestu každému z nás, ako vytvárať blízke vzťahy, budovať dôveru, fungujúce spoločenstvo, láskyplné prostredie.

Takto to sformuloval autor knihy: „Braňo mal mimoriadny dar venovať sa druhému človeku, ako keby bol v tej chvíli jediným na svete. Vedel s nepredstieraným záujmom počúvať, kompetentne poradiť i empaticky mlčať. Braňo komunikoval tak, aby mu rozumeli ľudia bez ohľadu na vek či vzdelanie a dokázal osloviť i neveriacich. Prispievala k tomu jeho hlboká duchovnosť, vlastné i sprostredkované životné skúsenosti, množstvo prečítaných kníh i kontakt so svetom médií. Braňo mal aj zmysel pre invenciu. Dokázal vnímať veci novým pohľadom, vidieť vzájomné súvislosti, na osvedčených základoch budovať príťažlivú stavbu. Vedel vytušiť, čo je aktuálne potrebné, a nájsť k tomu najvhodnejšiu cestu.“