Ako nájsť v živote pokoj, radosť, lásku či šťastie? Ako prežiť svoj život naplno a byť dobrým človekom?

Odpoveď je jasná: dôverujme svojmu Otcovi a vkladajme sa denne do Božích rúk, v ňom nájdeme všetko, čo hľadáme a potrebujeme.

Kniha Ako byť šťastný je spojením krátkych, no hlbokých zamyslení s peknou grafikou od Saletínov Rozkvet, ktorí už niekoľko rokov na sociálnych sieťach oslovujú tisíce ľudí. Táto mozaika bude pre vás inšpiráciou, aby ste každý deň prežili v radosti a Božej prítomnosti. Pripomenie vám, že batožinou do neba je modlitba, Sväté písmo, ale najmä hlboký vzťah s Bohom.

Zuzana Holasová (*1950) je majsterka mýtu, archetypu, symbolu. Aj preto si jej bestseller Tri P (v češtine Popoupo) vyslúžil prirovnania k Narnii.

Do dobrodružného príbehu detí, ktoré sa ocitli v „inej realite“, autorka zakódovala veľké myšlienky o dočasných lákadlách zla a trvalej kráse dobra. Sama vyrastala v ateistickej rodine, ale osud ju priviedol k viere. Vyštudovala žurnalistiku a právo, je členkou Františkánskeho svetského rádu. Od prelomu 80. a 90. rokov napísala 11 detských kníh, ktorých poetika je vzdialená od prvoplánovosti a gýča.

Podivuhodné putovanie fascinuje prvákov, ôsmakov aj dospelých, ktorí majú chuť učiť sa od púšte, ako chutí voda, a od vody, ako nestratiť tvár.

Naše deti sú prvou generáciou vyrastajúcou v obklopení displejov. Je to nová situácia, ktorú dennodenne rieši každý rodič.

Kniha Krotitelia displejov pomáha vychovávať deti tak, aby život s digitálnymi médiami zvládli. No nie je to kniha len o deťoch. Autorka kladie provokatívne otázky každému vlastníkovi smartfónu a používateľovi internetu. Aby nám technológie nebrali viac, ako nám dávajú.

„Strávila som roky vo väzení, žila som v zajatí výkonu. Vlastnú hodnotu som nachádzala v tom, koľko toho zvládnem. Mojou identitou bolo to, čo konám. No potom prišlo bolestivé zastavenie – a pozvanie vyjsť z väzenia von.“

Kniha Menej konať, viac byť je pozvánkou oslobodiť sa z područia výkonu, priepustkou smerom k rovnováhe, radosti a hlbším vzťahom. Mnohí dnes trpíme „výkonovou chorobou“.

Medzi svoju sebahodnotu a prácu či službu sme dali znamienko rovná sa. Do svojich životov sme tak vpustili strach z nedokonalosti a zlyhania, stres aj smútok a duchovné otroctvo. Aj preto nevidíme, že sme zaneprázdnenosť povýšili na cnosť a zo seba urobili unavený stroj. Ako sa z tohto bludného kruhu vymaniť?

Povedie nás osobný príbeh autorky Stanky Horváthovej (Gajdošovej) a jej skúsenosti z niekoľkoročného boja s vyhorením a jeho následkami. Je popretkávaný myšlienkami múdrych ľudí a kníh, výsledkami vedeckých štúdií, ale aj praktickými aktivitami a rozhovormi s odborníkmi. Vznikol tak knižný sprievodca, ktorý čitateľom pomôže zastaviť sa: učiť sa menej konať a viac byť.

Príbeh kňaza a disidenta Vladimíra Jukla bol dlho skrytý. A to napriek tomu, že spolu so Silvestrom Krčmérym zmenili pred rokom 1989 životy tisícom ľudí. Vždy mysleli oveľa viac na druhých než na seba a boli tak ochotní v hrozných podmienkach komunistického žalára pretrpieť aj mučenie.

Vladimír Jukl sa po návrate z väzenia, v ktorom strávil vyše 13 rokov, pustil opäť do obetavého angažovania sa pre cirkev a ľudí. Nezvyčajná životná cesta tohoto tajného kňaza bola plná nebezpečenstiev, hlbokých vzťahov i náročných výziev, ktoré prekonával s pokorou a neotrasiteľnou vierou v Boha.

V čom pre Jukla spočívala dôležitosť evanjelizácie Ruska? Prečo ho komunistický režim odsúdil na 25 rokov väzenia? Aké plody mala jeho práca v podzemnej cirkvi? Veľký príbeh „generála tajnej cirkvi" rozpráva azda najpovolanejší človek, ktorému bol Jukl učiteľom a spolupracovníkom, František Mikloško.

Mnísi vykresľujú vo svojom popise boja s démonmi skutočnosť, ktorej musíme čeliť všetci. Na svojej ceste k Bohu zažívame, že je v nás mnoho pokušení, ktoré nás chcú od neho odradiť. Sú v nás pudy, žiadostivé želania, nadmerné potreby, chúťky po moci, negatívne emócie, ktoré nás oslepujú voči realite, búrlivé afekty, ktoré v nás vytvárajú chaos a krivia nám pohľad na Boha.

Mnísi zakúsili, že nemožno prísť k Bohu bez toho, aby sme sa postavili pudom a emóciám. Nemožno ich vytlačiť, musíme si ich pripustiť a vyrovnávať sa s nimi. Zaobchádzanie so zlom má pritom rozličné formy. Raz ho pustíme do seba, aby sme ho pozorne sledovali a tým ho prekonali, inokedy existuje len možnosť to negatívne jednoducho odstrihnúť a démona vyhnať.

Klub nerozbitných detí je o hľadaní strateného detského šťastia v dobe tabletov a instantných riešení.

Na rozdiel od prekladov americkej výchov­nej literatúry je to kniha šitá na mieru slovenským rodičom. Vychádza z medicínskych a psychologických štúdií a je doplnená o rozhovory so slo­venskými expertmi. Každý z nich je autoritou v jednej z dôležitých oblastí, ktoré potrebujeme rozvíjať u našich detí. Aby zvládli náročnú dobu, v ktorej budú žiť. Aby sa stali nerozbitnými.

Z troch dominantných ideológií 20. storočia – fašizmu, komunizmu a liberalizmu – zostáva už len posledná. Vznikla tak zvláštna situácia, v ktorej zástancovia liberalizmu zvyčajne zabúdajú na to, že liberalizmus je ideológia a nie prirodzený konečný stav politickej evolúcie ľudstva.

Ako v tejto provokatívnej knihe argumentuje Patrick Deneen, základy liberalizmu sú postavené na protikladoch: hlása rovnaké práva, ale pestuje materiálnu nerovnosť, aká v dejinách nemá obdobu; jeho legitimita spočíva v súhlase ľudí, ktorých však odrádza od občianskych záväzkov v prospech života v súkromí; a v snahe o dosiahnutie individuálnej autonómie dal vzniknúť najrozsiahlejšiemu a najkomplexnejšiemu štátnemu systému v dejinách ľudstva. Deneen nás ostrým spôsobom varuje, že úspech liberalizmu generuje jeho vlastné zlyhanie.

Investigatívna kniha Martina Hanusa o kauze vraždy mladej medičky Ľudmily Cervanovej. Na základe novo objaveného operatívneho spisu ponúka celistvý obraz zločinu, ktorý stále rozdeľuje slovenskú spoločnosť.

Úplne nové dokumenty, svedectvá a najmä viac než štvorhodinová nahrávka výpovede kľúčovej svedkyne dávajú definitívnu odpoveď na to, kto spáchal vraždu a celé desaťročia robil všetko preto, aby sa zmarila spravodlivosť.

Pred časom sme sa zamysleli nad Slovákmi, ktorí sa stali biskupmi, no zmizli spred našich očí a mená niektorých nie sú známe ani informovanejším katolíkom.

To, že z poverenia pápeža odišli do inej krajiny či celkom inej kultúry, v nejednom prípade nebol žiaden ich misionársky sen. Niekto sa cítil zviazaný so svojou rehoľou na Slovensku, iný si skôr predstavoval, že bude pôsobiť v akademickom svete vysokej teológie. Lenže títo biskupi po oslovení neuhli a začali ten cudzí svet pokladať za svoju novú misiu – aj napriek ťažkým podmienkam, ktoré ich za hranicami čakali, aj bez onej úradnej slávy či moci, aká sa s týmto postom spájala či spája v iných kútoch sveta. Napokon nás veľmi potešilo, že oslovení biskupi, Vladimír Fekete, Ladislav Hučko, Milan Šášik, Marián Pacák a Milan Lach, súhlasili s otvorenými rozhovormi s tým, že sa budeme zhovárať nielen o ich živote pred rokom 1989 a po ňom, o pôsobení v Severnej Amerike, Azerbajdžane, na Ukrajine či v Česku, ale aj o ich pohľade na dnešnú slovenskú spoločnosť a cirkev.

Výsledkom je kniha rozhovorov s mužmi, ktorých spája misia, no líšia sa životným príbehom aj perspektívou, napokon najmladší dvaja z biskupov majú len 45 rokov, najstarší oslávil tento rok sedemdesiatku.

Pavol Čekan, Peter Visolajský a Richard Kollár,patria medzi najviditeľnejšie tváre pandémie. Rozhovory s nimi tvoria skladačku ako v zákulisí vznikali politické rozhodnutia, aká atmosféra vládla na krízových štáboch a čo nás rok pandémie naučil.

Je dobré ich počúvať, pretože nás čakajú ešte mnohé boje o zdravý rozum a o to, aby v zlomových momentoch zohrávali kľúčovú úlohu práve veda, odbornosť, ale aj otvorenosť voči iným názorom, pokora a rozvaha. 

Zdá sa, že západný svet je dnes v kríze. Pod všetkým tým šialenstvom sociálnych médií a politikou v štýle reality šou je však skrytá hlbšia skutočnosť: nechávame sa unášať prúdom, zacyklili sme sa v opakovaní a ocitli sme sa v slepej uličke.

Kniha Dekadentná spoločnosť hovorí o tom, čo sa stane, keď bohatá a mocná spoločnosť prestane napredovať – o tom, ako kombinácia bohatstva a technologickej zdatnosti spolu s ekonomickou stagnáciou, patovou situáciou, kultúrnym vyčerpaním a demografickým poklesom vytvárajú zvláštny druh „udržateľnej dekadencie“ , civilizačnú ospanlivosť, ktorá môže trvať dlhšie, než si myslíme.

Ross Douthat tvrdí, že nespokojnosť a zmätok dneška sú do veľkej miery odrazom pocitu márnosti a sklamania, pocitu, že budúcnosť nenaplnila dané sľuby, všetky hranice sa uzavreli a cesty vpred vedú len do hrobu. Obávame sa katastrofy, ale istým spôsobom po nej aj túžime. Alternatívou je totiž prijať skutočnosť, že sme trvalo dekadentní: starneme, spohodlneli sme a zasekli sa, odstrihli sme sa od minulosti a stratili vieru v budúcnosť, nezaujímajú nás ani spomienky, ani ambície. Čakáme na nejakú záchrannú inováciu alebo zjavenie a pritom vedno starneme v žiarivom svetle drobných obrazoviek.

Douthat napráva aj optimistov, podľa ktorých sme čoraz bohatší a šťastnejší, aj pesimistov, ktorí čochvíľa očakávajú kolaps. Stanovuje diagnózu stavu modernej spoločnosti: ako sme sa sem dostali, ako dlho môže trvať vek frustrácie a akým spôsobom, či renesanciou, alebo katastrofou, sa naša dekadencia môže napokon skončiť.